Mamičenka

Odkedy mi zomrel otec, stal som sa pre moju matku úplne nenahraditeľný. Prestala sa stretávať so známymi, stále len sedela doma a chcela, aby som sa jej vo všetkom podriadil a celý jej patril. Neustále kontrolovala každý jeden môj krok. Keď som prišiel neskôr z kancelárie, hneď sa ma vypytovala, kde som sa toľko flákal a s kým. Často bol v tóne jej hlasu istý náznak výčitiek, no i rozkazovačnosti. Vtedy mi vyhadzovala na oči moju nevšímavosť a dokonca sa mi vyhrážala, že si raz niečo urobí. Zvykol som si na tieto jej výstupy. Počúval som ju iba jedným uchom a druhým som to hneď všetko vypúšťal von. Bol to najlepší spôsob, ako sa jej zbaviť a to ju privádzalo do zúrivosti.

V snahe ešte viac si ma pripútať, vymyslela si na mňa novú taktiku. Rozhodla sa, že ma ožení. Toho roku som síce dovŕšil tridsiatku, no do ženenia mi vôbec nebolo. A už vôbec nie takýmto spôsobom. Čo si však raz matka zaumienila, nedala si vyhovoriť a tak mi začala hľadať ženu. Vždy si našla príležitosť, aby nainscenovala stretnutie s nejakou tou nádejnou nevestou. Vraj túžila, aby som mal ženu, ktorá by sa vedela o mňa postarať a snívala o vnúčatách, ktoré by kolísala na kolenách.

Napätie medzi mnou a matkou každým dňom stúpalo. Moja nervozita sa začala prenášať i do advokátskej kancelárie a čoraz častejšie sa mi stávalo, že som klientov počúval len tak ledabolo. Potom som sa ich musel znovu vypytovať na všetko od samého začiatku. Nič ma nezaujímalo a len som premýšľal nad svojou matkou. Ako sa len od nej oslobodiť? Že som v posledných dňoch roztržitý, si všimol i môj šéf a začal mi dohovárať.

- Milý doktorko Gross, mali by ste si na nejaký čas oddýchnuť od tohto nášho humbugu a vybrať si pár dní dovolenky.

- Máte pravdu, šéfe. No kedy ste ju nemali?

- No vidíte, Artur, takýto sa mi páčite, keď máte v sebe svoj podpichovačný humor. Nikdy nič nie je také tragické ako sa zdá.

- Pán doktor, ak dovolíte, do konca týždňa si usporiadam agendu a potom z tohto raja na týždeň vypadnem.

- Myslím si, že vám to len pomôže. Treba myslieť aj na seba. Vo vašom veku som už mal rodinu.

- Šéfe, nezačínajte už aj vy!

- No dobre, Artur, nič som nepovedal.

Doma som o svojej dovolenke nič nespomenul. Môj denný kolobeh zostal v očiach matky nezmenený. Budil som sa skoro ráno, aby som si zabehal v neďalekom parku a celý upotený som sa tešil na osviežujúcu sprchu. Z kúpeľne som vychádzal v župane rovno do jedálne, kde ma už očakávala matka s raňajkami. Miloval som čerstvé rožky a vôňu bielej kávy. Decentne som matku pobozkal na líce a spolu sme sa púšťali do výdatných raňajok. Zvykol som si pri jedle čítať noviny. Malo to viacero výhod. Nemusel som sa rozprávať s matkou a zároveň som sa dozvedel niečo z diania z predchádzajúceho dňa. S obľubou som čítaval rôzne komentáre a krátke správy. Samozrejme som prebehol aj športové stránky, aby som získal čo najširší prehľad, ktorý mi potom uľahčoval komunikovanie s kolegami, ale i s klientmi.

- Artur, to musíš vždy pri jedle čítať?

- Mamy, predsa vieš, že inokedy nemám čas.

- A so mnou sa kedy pozhováraš?

- Veď som s tebou stále...

- Čo nepovieš?

- Prosím?

- No vidíš, už ma zasa nepočúvaš. A takto sa zhovárame už dlhšiu dobu. Uvedom si, že okrem teba nemám na svete nikoho.

- A to je chyba. Mala by si viac chodiť do spoločnosti.

- S kým prosím ťa, keď ty nemáš na mňa absolútne čas.

- Mamičenka, ako vždy, tak aj teraz všetko preháňaš. Dobre vieš, že mám len teba a svoju prácu v kancelárii.

- Práve to je to, čo mi vadí. V poslednom čase akosi často zostávaš v kancelárii príliš dlho a domov chodíš až neskoro večer. Cítim sa opustená. Keby si mal aspoň riadnu ženu a deti... Žiješ ako nejaký čudák a susedky si už pošepkávajú, že si vadný, keď ťa nevidia so žiadnou ženskou.

- Maminka, prosím ťa! Nezačínaj už zase s tou svojou večnou témou.

- Kedy prídeš dnes domov z kancelárie?

- Hneď ako skončím s prácou.

- Pozvala som totiž na večeru Kubečkovcov. Príde s nimi aj ich roztomilí dcérenka, ktorá má práve budúci mesiac promóciu. Bude z nej fešná lekárka.

- Už opäť si niekoho pozvala na večeru?

- Synček, nefrfli a radšej ma pekne poslúchaj. Anka je pekné dievča a mohol by si jej trošku dvoriť. Potešil by si tak moje starnúce srdce.

Dovolenkoval som v knižnici. Zahrabal som sa medzi svojich obľúbených spisovateľov. Čítal som Dostojevského, Balzaca, Hemingwaya, Kazantzákisa, Dreisera a Kafku. Podarilo sa mi takto odpútať od môjho každodenného života a zabudnúť pritom na matku a jej prehnanú starostlivosť. Vo svojej dovolenkovej čitateľskej vášni som nechodieval na obed. Iba z tašky som si vytiahol veľký krajec chleba, ktorý mi matka zabalila na desiatu. Suchý obed som zapíjal voňavou kávou z termosky. Často som v knižnici zabúdal na čas a domov sa vracal až neskoro večer. Tam som niečo v rýchlosti zjedol na večeru a zatvoril sa pred matkou v pracovni. Tentoraz som ale vedel, že ma doma čaká nudný večer s rodinou Kubečkovcov a ich dcérenkou Ankou. Bola to najnovšia matkina záľuba vyhľadávať mi ženu. Anna bola pre ňu veľmi výhodná partia. V prvom rade bola zo zámožnej rodiny, mala univerzitné vzdelanie a bola dokonca aj pekná. Naviac bola medičkou a mohla by sa stať rodinnou lekárkou. Podľa matky to bola partia, akú človek len tak ľahko nestretne. Pre mňa však Anka bola iba rozmaznaným deckom, ktoré vidí len to svoje malomeštiacke pohodlie a ľudské kostičky. V prítomnosti svojich rodičov veľmi rada rozprávala o medicíne a tým predvádzala svoje akademické znalosti. To som si už lepšie rozumel s jej otcom, s ktorým som sa mohol porozprávať o športe a politike.

- Konečne, že sa ti uráčilo prísť domov. Predsa vieš, že dnes máme návštevu.

- Ale áno, mamy.

- Tak prečo potom prichádzaš tak neskoro? Choď sa rýchlo prezliecť, môžu tu byť každú chvíľu. V izbe som ti pripravila veci na oblečenie.

- Nemohla by si s tým dať už konečne pokoj? Veď oblečený som a vôbec, dnes nemám na nikoho chuť a najmä nie na tú hrdopýšku.

- Artur! Nerozprávaj tak! Pekne ma len poslúchaj. Dobre vieš, že ti chcem len to najlepšie. Mal by si konečne dať na moje materinské rady a založiť si rodinu. Anka je k tomu ako stvorená.

- Mamičenka!

Konverzácia pri večeri, ako aj celý večer bol hrozný. Matka sa dôverne rozprávala s Ankou a jej matkou o blížiacich sa slávnostných promóciách. Preberali celý scenár do najmenších podrobností. So ženskou dôslednosťou sa venovali Anninmu šatníku, účesu, kozmetike a všetkým tým maličkostiam, ktoré by ju mali skrášľovať. Matka aj za mňa s radosťou prijala pozvanie na túto oslavu a vyjadrila za nás oboch potešenie z Ankinho študijného úspechu. Pravdu povediac, vôbec ma to nezaujímalo a ani by som sa nechcel dostať do Ankiných jemných pazúrikov. Vyslobodením bola pre mňa cigareta, ktorú som si šiel vyfajčiť s pánom Kubečkom do mojej pracovne. Mohol som sa s ním aspoň trochu porozprávať o veciach, ktoré ma zaujímali. Mal som po krk tých prázdnych ženských rečí.

- Artur, bol si hrozný. Anka očakávala od teba nejaké to milé slovko, ktoré môže ženu tak nežne pohladiť.

- Mamy, mal som toho večera až-až a v tej kravate som sa hrozne dusil.

V ten večer som sa rozhodol, že musím raz a navždy skoncovať s tyraniou mojej matky. Plánoval som to už dlho, ale práve počas dovolenky ma napadlo vhodné a hlavne nenápadné riešenie. Nasledujúci deň som do zápalkovej krabičky chytil tri osy, ako malú pozornosť pre matku. Počas celého dňa som sa nevedel dočkať chvíle, kedy matka zaspí. Obyčajne brala lieky na spanie a vtedy sa dala len veľmi ťažko zobudiť. Našťastie ich užila aj v tento rozhodujúci večer. Bola teplá letná noc. Matka mala v spálni pootvorené okno a sladko si pochrapkávala. Opatrne som k nej pristúpil a z krabičky vpustil do jej pootvorených úst podráždené osy. Potom som jej jemne pridržal bradu, aby som mal istotu, že ju niektorá z ôs poštípe. Matka bola totiž na to alergická, takže táto kombinácia mi zaručovala úspešnosť jej smrti. Po chvíľke som jej bradu pustil a aj s krabičkou som odišiel do kuchyne, kde som ju naplnil zápalkami a dal na pôvodné miesto. Pokojne som sa potom vo svojej spálni povyzliekal a pred spaním užil lieky na spanie. Momentálne som nechcel na nič myslieť, túžil som len po spánku. Veď zajtra ma čaká rušný deň. Konečne sa zo mňa stane slobodný človek.

Ernest Klotton